„Na hrad“
,,,Sme pútnici odetý klbkami nití,
každý strojca miliónov žití,
bľaboceme, ničíme, smejeme sa a boríme,
bezočivé spraceme,
Sme blázni naháňajúci nepodstatné sny,
putujeme tmou deň po dni,
maľujeme lebky na okná nepriateľov,
odbíjajú hodiny celá za celou.
bojíme sa vraciame, blúdime a tápeme,
samoty svojej ulity staviame,
nadstavujeme krky nenažraným upírom,
chvastáme sa krvou podpísaným papierom…
…ale verím že naše telá sú koráby pre plodnejšie dni,
momentálne plachtiaci, no raz preletíme cez Tatry,
v spomienkach našich duší otvoríme budúcnosť,
láska bude naša najväčšia cnosť,
otvoríme srdcia dokorán,
vpustíme dnu čerstvý vzduch,
vezmeme motyky do rúk, vezmeme najväčší pluh
a zasejeme semeno večnej lásky,
ktorá vymaže z tvárí vrásky,
vymaže podlosti, nenávisť, zrady,
vymaže eminencii temnote pevnosti, bašty, kamenné hrady…