„Roztrhaj kalendár!“
Dnes padám na tvár,
ústami hlinu naberám,
neviem kedy slnko svieti,
nechcem sa vzdať objatia kvetín.
Mesiac zasa nohy zdvíha,
v povetrí sa mihla kryha,
seno v diaľke rozvoniava,
pri potlesku vztlela tráva.
Vily v noci tanečnice,
objímajú slnečnice,
zrnká lúpu, hádžu vtákom,
v poradí už neviem akom.
Vráťme sa domov,
stopom či loďou,
letom i cez oblak,
bude to zato stáť.
Prastaré stromy,
vrátia nám vlohy,
vrátia nám našu tvár,
roztrhaj kalendár!