Sen
Keď v noci oknom pavúk beží,
a v záhrade pofukuje vánok svieži,
na mesiac kuviká zobáčik kuvika,
sen sa mliečnej cesty potichu dotýka.
Putuje priestorom oblohy nočnej,
otvára s praskotom bránu od zárubne mocnej,
potom prešmykne odhalenou škárou,
od brány spustí sa bláznivou dráhou.
Putuje krajmi medových vôní,
odkrýva haluzie tajomných tôní,
v machových kobercoch zanechá stopy,
čarovné znamenia kreslí na stropy.
Blázni sa, raduje, sem – tam si poplače,
vracia sa v spomienkach na babkine koláče,
vyzerá, čaká na prastarých príbuzných,
aby mu dnes večer okovy vyzuli.
Zasa si môže zalietať s nimi,
znovu si vypočuť dedove krimi,
nazerá za oponu budúcich dní,
aj keď sa prítomnosť predbieha v poradí.
Objaví za skriňou tajné dvere,
otvorí v zákutiach myšlienky smelé,
vťahuje do nosa vône cudzích svetov,
rozpráva výrečne iba holou vetou.
Nachádza Boha v prírode v sebe,
vystriela láskou, skúšané zeme,
zapustí tuho korene do mysle,
zavedie pohodu v službách i v priemysle.
…za desať pol piatej otvorím oči,
bublinu lásky pri posteli zočím,
vyslovím výrečne zopár holých viet,
prasknem vonku mydlinu pre celý svet.