branucho

„Z Opice strom“

Dnes postačí mi fľaša rumu,

utopím v nej zbytok umu.

na Kube na pláži,

slnko ma vysmaží.

Oblečený v bronzovom šate,

vyzlečiem si staré gate,

pritúlim sa k nápoju z trstiny,

ostať takto chcem celé hodiny.

Čo čert nechcel ,stalo sa tak ako som si prial,

hodiny, dni, roky som spal.

Zobudil som sa až na tlak mechúra,

skoro som to nestihol skoro som sa počural…

rozhliadam sa, žmolím oči,

na bradu si prudko močím,

koľko som spal drahý Bože,

keď vráskavý mám povrch kože,

tvrdá je jak stromu kôra,

niečo ku mne letí zhora,

vyzerá to čudesne, podivne,

brvou oka vôbec nemihne,

hladím naň dosť zmätene,

podobá sa našej kvetene,

voňavý je, zelený od hlavy,

slová kvitnú mu keď na mňa hovorí:

 pred rokmi si sa ožral ako delo,

nepočul si jak to vo svete  vrelo,

zachránil ťa jeden z nás,

preto sa na nás podobáš.

Ten strom pod ktorým si spal,

súcit s tvojou dušou mal,

zo zeme vytiahol svoj koreňový bal

a zakryl tvoje telo, tvoju tvár.

Od tej chvíle si sal živú vodu z nás,

tvoje ľudské črty zmenil čas.

Teraz keď si na pol človek, na pol stom,

rozumieš stranám obidvom.

premena neobišla tvoju myseľ,

neboj sa nemáš ju jak syseľ,

začal si viac načúvať príbehy zeme,

vysielať lásku čo driemala v tebe.

začal si načúvať každému z nás,

objavil si v sebe dušu sveta, Boží hlas…

obrátil si sa späť k prírode,

to čo tvrdohlavo odmietaš ťa aj tak raz dobehne…