„NEDEĽNOU ULICOU“

Túlam sa bez smeru nedeľnou ulicou,

zamyslený v mysli sám s bielou palicou

v tej chvíli preletí barinou tieň bájneho vtáka ,

to ešte netuším čo ma dnes čaká.

Okamihom dotyku tieňa s brehom mláky,

vykukne slnko, stratia sa mraky,

to svetlo je iné ako v ostatné dni,

všetko sa rozžiari jak jagavé sny.

Pod nohami chodník mení sa v trávu,

obďaleč počujem medovú vravu,

miestny jazyk nepoznám, prízvuk tiež,

predo mnou prebehne bez ostňov jež,

zmätený precitám veď stojím na lúke,

salám čo zjedol som bol hádam v záruke,

kvetenu zavoniam hmmmm kvalitná paša,

do môjho chaosu lásku, pokoj vnáša.

Horizont utkaný niťou hôr,

z vŕby sa vyvŕbi  tajomný tvor,

hlavu má zježenú, láskavé oči,

kým ku mne pribehne slon na mňa skočí.

Nie je to ozruta, ľahké má telo,

na mäkkej pokožke spať by sa chcelo,

celý je farebný, vraj muchu má v bruchu,

smeje sa lahodne od ucha k uchu.

„Neveríš pozeraj !“  vyletí z ucha,

Ghándímu podobnú tvár má táto mucha,

aurou obklopená, v tureckom sede,

celá je zelená, krídla má šedé. 

Jagá sa vlní sa v žiarivom svetle,

apropo: štrikuje parádne svetre,

„ ak sa ti pozdáva ber jeden sebou,

tam u vás ochráni pred chladom, zimou.“

Radostne prijímam od hmyzu dar,

naraz mi od laku zmeravie tvár,

zmením smer pohľadu nakuknem dolu,

pri nohách objavím ďalšiu potvoru,

Vlní sa, jaší sa, skáče jak srnka,

svojimi pohybmi na strunku brnká,

rozihrá mámivé, pokojné zvuky ,

uprostred farbami nabitej lúky.

Rytmus mi nedáva možnosti výberu,

bytosti podivné k tancu ma priberú,

aj keď som nemusel tanec a spev

odrazu stávam sa parketu lev.

Vykopnem nohou , zavrtím bokmi,

s priateľmi teším sa ladnými krokmi,

úžasná premena behom malej chvíle,

úsmev mi vtesali povahy milé,

hudba je omamná jak pole maku,

pohľad už neminie jedinú mláku,

oddnes chcem vyčkávať na prelet tieňa,

ktorého nezdrží najhrubšia stena,

budem sa tešiť na nové kraje,

v ktorých tak mámivá muzika hraje.