branucho

Sen

Keď v noci oknom pavúk beží,

a v záhrade pofukuje vánok svieži,

na mesiac kuviká zobáčik kuvika,

sen sa mliečnej cesty potichu dotýka.

Putuje priestorom oblohy nočnej,

otvára s praskotom bránu od zárubne mocnej,

potom prešmykne odhalenou škárou,

od brány spustí sa bláznivou dráhou.

Putuje krajmi medových vôní,

odkrýva haluzie tajomných tôní,

v machových  kobercoch zanechá stopy,

čarovné znamenia kreslí na stropy.

Blázni sa, raduje, sem – tam si poplače,

vracia sa v spomienkach na babkine koláče,

vyzerá, čaká na prastarých príbuzných,

aby mu dnes večer okovy vyzuli.

Zasa si môže zalietať s nimi,

znovu si vypočuť dedove krimi,

nazerá za oponu budúcich dní,

aj keď sa prítomnosť predbieha v poradí.

Objaví za skriňou tajné dvere,

otvorí v zákutiach myšlienky smelé,

vťahuje do nosa vône cudzích svetov,

rozpráva výrečne iba holou vetou.

Nachádza Boha v prírode v sebe,

vystriela láskou, skúšané zeme,

zapustí tuho korene do mysle,

zavedie pohodu v službách i v priemysle.

…za desať pol piatej otvorím oči,

bublinu lásky pri posteli zočím,

vyslovím výrečne zopár holých viet,

prasknem vonku mydlinu pre celý svet.