branucho

„Výbuch supernovy“

…Obchádzame sa diaľkami planét,

osamelé duše hladajúc spoločný námet,

sme tisíce liet  vzdialení

a pritom tak blízko seba na zemi.

Vrážame do seba sporadicky,

stret dvoch svetov často býva kritický,

náraz zanechá kráter na súši,

netušíme do akej miery povrch poruší,

snažíme sa eliminovať možné stretnutia,

všemožne blokovať nové svedomia,

nechceme aby rušili naše dráhy,

kráter na duši je príliš drahý.

…a čo ak tým iným svetom nejde o povrch alebo dušu,

čo ak chcú byť vstrebané a preto kúšu,

veď ktohovie koľko liet leteli ,aby zasiali semeno lásky

a mi im pritom nadstavujeme drsný povrch, kamenné masky.

Dovoľme im do jadra preniknúť, nech vyklíčia narastú,

nech odstránia xenofóbie, strach, od samoty čiernu chrastu,

nech vytrysknú gejzíry agapé zo srdca,

z  tela, nech láskou vybuchne planéta celá.

Nech sa rozletíme vesmírom na všetky strany

a naplníme prázdnotu nádejou, snami.

A aj keby leteli priestorom tisíce liet,

a obrátili láskou čo i len jediný svet,

budem sa tešiť a radovať,

že aspoň takto sme sa mohli spolu milovať…

…vďaka za upozornenie, už som chybu odstránil…