Popruhy dolu
Zacítil som vravu kvetín,
v smere ktorým práve letím,
pod sebou vidím zlaté klasy
„budeme pristávať“ mozog hlási.
Dosadnem bezpečne na miesto vôní,
v strede tej nádhery, lúka si tróni,
na lúke milión jagavých krás,
odrazu začujem tenučký hlas.
Daj dole popruhy vyzleč si veci,
k hlasu sa pridajú snáď asi všetci,
skafander zvlečený, tak isto trenky,
na mojej postave bavia sa lienky.
Neboj sa, utekaj, lúka už čaká,
naberám odvahu bodliak má láka,
necítim kamene, ostne, či tŕne,
nahý bežím lúkou, rýchlo sa hrniem.
Teším sa z dotykov,
naberám silu,
netreba skafander,
vzlietnem za chvíľu.
Pod nohou už necítim matičku zem,
kvety sa zmenšujú, opúšťam sen,
mením sklon letu, rútim sa hore,
z lúky už vidím len, farebné pole.
Rýchlosť sa zvyšuje, letím sťa svetlo,
zázrakom nazývam čo ma dnes stretlo,
vďaka ti kvetena, vďaka ti láska,
chcem sa s tebou podeliť, srdce už praská.
Milión črepiniek vesmírom letí,
rozsvietiť dospelých, pozdraviť deti,
potešiť kvetiny, roztiahnuť pery,
zapáliť v každom z nás nádherné svety.
Celá debata | RSS tejto debaty