branucho

„Na hrad“

,,,Sme pútnici odetý klbkami nití,

 každý strojca miliónov žití,

 bľaboceme, ničíme, smejeme sa a boríme,

 bezočivé spraceme,

Sme blázni naháňajúci nepodstatné sny,

putujeme tmou deň po dni,

maľujeme lebky na okná nepriateľov,

odbíjajú hodiny celá za celou.

bojíme sa vraciame, blúdime a tápeme,

samoty svojej ulity staviame,

nadstavujeme krky nenažraným upírom,

chvastáme sa krvou podpísaným papierom…

…ale verím že naše telá sú koráby pre plodnejšie dni,

momentálne plachtiaci, no raz preletíme cez Tatry,

v spomienkach našich duší otvoríme budúcnosť,

láska bude naša najväčšia cnosť,

otvoríme srdcia dokorán,

vpustíme dnu čerstvý vzduch,

vezmeme motyky do rúk, vezmeme najväčší pluh

a zasejeme semeno večnej lásky,

ktorá vymaže z tvárí vrásky,

vymaže podlosti, nenávisť, zrady,

vymaže eminencii temnote pevnosti, bašty, kamenné hrady…